Július Pástor

učiteľ, riaditeľ a správca školy, knihovník, kronikár a organizátor kultúrneho, športového a spoločenského diania

ŽIVOTOPIS

Narodil sa 30. decembra 1887 v Lukovišti, okres Hnúšťa. Po skončení národnej školy v rodisku a strednej v Rimavskej Sobote skončil učiteľský ústav ev. kolégia v Prešove, kde obdržal učiteľský a kantorský diplom v júni r. 1907. Do učiteľskej služby vstúpil dňa 1. októbra 1907 v Poltári, kde učil až do 1. decembra 1950, keď v 44. roku učiteľovania bol penzionovaný ako riaditeľ školy.

Po prezenčnej službe vojenskej a po odbavení dvoch vojenských cvičení zúčastnil sa so zbraňou v ruke prvej svetovej vojny za celú dobu jej trvania a to od 1. augusta 1914 až do 27. júla 1918, keď po zranení na talianskom fronte bol vysuperovaný ako invalidný dôstojník vrátivší sa na svoje školské pracovisko. Po oslobodení v školských rokoch 1946/47 - 1949/50 dialkove konal univerzitné štúdium na Pedagogickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, keď po všetkých predpísaných kolokvijných skúškach aj štátnu skúšku zložil nadobudnúc tým učiteľmi tak dávno túženého vysokoškolského vzdelania.

ČINNOSŤ KRONIKÁRA

Po nastúpení školskej služby tesne po obdržaní uč. diplomu v r. 1907 tu v obci sprvu - asi cez 2-3 roky - som sa verejnej činnosti hneď nechytal. Len orientoval som sa tak v spoločnosti, ako i vo verejnosti vôbec a to všestranným dôkladným pozorovaním všetkého... Až keď som sa s pracovným prostredím náležite oboznámil, len potom som sa chopil opravdivej ľudovo-výchovnej činnosti, čo je vlastne povinnosťou každého vychovávateľa ľudu. (Dľa môjho názoru takto by mal konať každý do obce došlý pracovník a nie podľahnúť štvaniu a huckaniu nezodpovedných živlov a pod takýmto dojmom hneď vehementne sa vrhnúť do všemožnej činnosti - čoho koniec vždy je, bolo a bude - stroskotanie...)

Prvé a to až pokusné kroky boli k verejnej činnosti: prvé divadlá v obci, prvé športové podniky a tiež v obci odznelé prvé akordy viachlasového zborového spevu. Všetky tri podnikania boli tak rečeno len makavé, lebo trápila ma záhadnosť, že na tieto v obci dovtedy nikdy nevídané a nepočuté novoty ako bude reagovať verejnosť. Toľko som už vedel po predošlom skúmaní, že som došiel do prostredia silne konzervatívneho, kde žiadne kultúrne podnikanie nesmie dochádzať zhurta. Divadlo sa vítalo sťa komédia, viachlasový spev - bezbožné hulákanie a v športe predvídali rodičia okaličovanie detí a mládeže. Príznačné boli protesty zaostalých rodičov, zvlášť matiek, že im deti pobije napr. tá velikánska guľa, čo som - dľa nich - "na oštaru" dopravil do školy. Bola to prvá futbalová lopta v dedine! Začalo sa však hneď aj s atletikou. Náčinia: guľa, disk, oštep atď. boli nevídanou novotou. Tréning sme mávali na "Čerťazi", kde z mládeže poniektorí so mnou odvážili sa odiať do trenírok. Ale len tam na ihrisku, v dedine trenírky - zvlášť u pseudomravo-társkych žien - boli by budili verejné pohoršenie... Ani na ihrisku "Čerťaz" nešiel tréning sprvu hladko. Stalo sa tam pri cvičení behu v trenírkach, že akýsi starší občan sekerou nás naháňal a kričal: "Aha, na Čerťazi čerti behajú!"

Aj viachlasový spev - ako tiež novota - sprvu len v škole sa cvičil. Až v roku 1910 onedlho po novom roku došlo k založeniu spevokolu (mužského sboru). Impulz k založeniu tohto sboru dodával istý Szántay, železničný výpravca, veľký milovník spevu. Tento spevokol som potom cvičil za 19 rokov v zimných mesiacoch takrečeno každý večer.

Prvé divadlo v obci cvičené bolo so mnou do Poltára v jednej dobe došlým rozumným stolárom Bélom Balážom u dospelých a zároveň u školskej mládeže nami, vtedy ešte len dvoma učiteľmi. Pokusy týchto troch kultúrnych a športových podnikaní boli úspešné a budili u občianstva vážny záujem a nevídaný obdiv. Preto postupne pokúsili sme sa s manželkou (rod. Margitou Hrkovou, učiteľkou tiež tu v Poltári, v dobe 1903-1935) aj o ďalšie detské divadlá v hojnom počte, ktoré u starších občanov až doteraz zanechali svoju nehynúcu stopu.

Účinkovanie spevokolu je uschované (a to takrečeno celá jeho 19 ročná činnosť) v ráme veľkého obrazu členstva, zhotoveného k 15. výročiu založenia, ktorý je doteraz uložený v sborovni tunajšej národnej školy (v súčasnosti je v múzeu). Cez prvú vojnu pre narukovanie sbormajstra (pisateľa týchto riadkov) spevokol pauzoval avšak po vojne bol obnovený. Neskoršie viedli ho došlí mladší učitelia: Vl. Gašparovič, Ján Kačáni a potom Júl. Garaj. Činnosť však časom ochabla a nateraz spevokol dávňajšie pauzuje aj so svojím inventárom, až dokiaľ znovu natrafí na vhodného reorganizátora.

Osobitnú stať si zasluhuje boj o zobecnenie, poťažne o zoštátnenie školy a o jej rozširovanie v zväčšovaní počtu tried a učiteľov. Aby v obci aj mladším a budúcim generáciám bolo známe, že ako sa tupo žilo a tuho bojovalo vo verejnosti o každú dobrú vec, nech je tu zvečnené aspoň úryvkove. Tak konkrétne pri školskej otázke nech je známe, že tu v obci sprvu bola škola cirkevná, na ktorú "slávny a velebný" udržiavateľ školy, čiže cirkev, takrečeno nič nedával (šlo všetko zo štátnej podpory!). Takto to bolo od nepamäti v škole cirkevnej, cirkev rozkazovala a štát platil. Predsedom školy a prvostupňovou vrchnosťou bol vždy miestny kňaz a to ex offo! Od r. 1934 škola stala sa obecnou s urputným bojom pre odpor konfesíjný. Okrem vecných výdavkov obec prispievala na každého učiteľa ročne 1200 korún a ostatný plat učiteľa hradil štát. Situácia teda niečo zlepšená, ale ešte vždy nie ideálna a najmä nie spravodlivá! V tejto dobe cez 4 rokov bol som predsedom sekcie neštátnych učiteľov pokrokového spolku Sväzu slovenských učiteľov pre Slovensko a ako taký, mal som vždy voľný prístup tak na Krajinský úrad vtedy v Bratislave, ako i do ministerstiev v Prahe, kam som často chodieval v záujme učiteľstva a školstva vôbec. Za týchto okolností raz z Prahy (z Ministerstva školstva a národnej osvety) doniesol som takrečeno hotovú zápisnicu na zoštátnenie školy. V obecnom zastupiteľstve tak konzervatívci, ako i bohatší poplatníci (ale nie raz aj notári, veď týchto bolo tu až 17 za sebou behom môjho dlhodobého učiteľovania) ani na zoštátnenie nepristáli a skepticky sa začali dívať na celú akciu, lebo v onej zápisnici by sa bola obec zaviazala na stavbu novej školskej budovy! (Ač práve onen záväzok bol len formálny, lebo za stavbu by platil vlastne štát s nekonečnými podporami a subvenciami). No akcia padla a škola ostala i ďalej v dezolátnom stave. Zvečnime z diskúzie patričného člena výboru: "Načo to zoštátňovati, kod deti aj za tento tie isté kľučky majú chytati na dverách!" Detí ale stále pribúdalo, učiteľov bolo málo na škole a pre tých nešťastných 1200 korún úzkoprsní členovia obecného výboru nie a nie, nechceli počet tried rozšíriť, viac učiteľov pribrať, čiže platiť. (Spomenutým zoštátnením školy bolo by sa toto dialo samočinne a obec by sa bola odbremenila od platenia uvedeného príspevku). K dvom starodávnym učiteľom (Pástora a Pástorovej) ešte dosť ľahko šlo pribranie Pavla Hronca zo Slanej Lehoty za tretieho učiteľa, lebo tento mal početných rodinných príbuzných aj v starom obecnom zastupiteľstve.

Od oslobodenia toľko učiteľov pribudlo na škole a žiadneho nenapadá v tomto rozhodovať a najmä apelovať. V štátnej škole rozhoduje ten, kto je najkompetentnejší, čiže štát a to je to najsprávnejšie! My pokrokoví učitelia v spomenutom Sväze od nepamäti sme bojovali a víťazne dosiahli to, že sa školy poštátnili, zjednotili a v škole rozhoduje už štátna moc a nie ako predošle: štát len platil a rozhodoval v cirkevnej škole kňaz a v obecnej notár. Tieto state zdanlive nesúvisia s časťou "Kronikár o sebe". Keďže ale hybné páky týchto akcií zväčša riadil práve kronikár terajší zastávajúc sa pravdy a správnosti a keďže z tejto jeho činnosti vyplývajúc stále ho stíhala kritika nepriaznivcov a nežičlivcov ľudu; predsa i tieto boje majú sa pripomenúť, aby terajšie šťastné generácie väčšmi si cenili časy prítomné a budúce.

Pripomenieme si ale stručne aj vo fidélnych statiach úzkoprsosť a konzervatívnosť dávnejších korifejov obce. Tak napr. pri elektrifikovaní obce nie a nie odhlasovať toto pre obec. Márne sme si dávali potajné znamenia s prítomným inžinierom elektráreň, že v diskúzii kedy má on odporúčať hlasovanie dľa dozrievania jednania. Keď sa už malo hlasovať, vstane ktorýsi člen výboru a povie: "Kod ej príden večer z oráňa, jej si čižme ta stejhnen aj potme." Presvedčovanie - po mihnutí na inžiniera - pokračovalo ďalej a zase pred hlasovaním sa ozve iný: "Porejdne človek po devejte spí a kto sa chce štúlati v noci, nak sa štúla po tme!" Pre pokročilosť času však sa už muselo hlasovať. Hlasovalo sa dľa mien v abecednom poriadku. Hlasovanie bolo neobyčajne bojové, lebo u 16 prítomných až 7x sa javila rovnosť hlasov. Elektrika vtedy padla. Boľačne sme prepadli v pomere 9:7, lebo v páde víťazstva boli by sme dlho znášali hnev konzervatívnych odporcov elektriny. Dnes každý by si dal ubrať aj z dennej skyvy chleba nie ale z el. svetla! Podobných príbehov kronikár zo svojích bezmála polstoročných skúseností mohol by uvádzať až mnoho, avšak na charakterizovanie zašlej doby nech stačí i toľkoto!

Ešte akoby na "vyhodnotenie" tejto state v záujme výrazného uzáveru je nutno pripomenúť založenie odboru Slovenskej ligy za I. republiky a Matice slovenskej za slovenského štátu. V založení a vedení oboch kultúrnych inštitúcií mal som ľvú časť, ako to skorejšie už aj bolo stručne značené. Toto sa tu len preto pripomína, aby si každý výstražne osvojil, že každý všestranne činný človek má a musí znášať tým väčšiu a ostrejšiu kritiku, čím je viacnásobná jeho činnosť. Aj v daných prípadoch sa tak stalo, keď šlo o spomínané akcie zakladané a vedené v prospech dobrej veci a v záujme drobného ľudu a širokej verejnosti vôbec. A to napr. krčmárom a obchodníkom sa nepáčilo založenie družstva (už či potravného a či úverkového) samozrejme z konkurenčných dôvodov, lebo videli v tomto aj tlumenie svojich koristných snáh. Odporcovia športu zo zaostalosti nevďačne vítali každé športové hnutie. Odporcom slovenskej národnej veci zase sa nepáčila Slovenská liga a tým istým ešte menej bola po vôli Matica. No a ktorí takto hamovali čo aký vývin a pokrok, tí všetci hľadali vinníka a hriešnika - samozrejme - v zakladateľovi, čiže inšpirátorovi zakladania uvedených početných zložiek. Všemožní záujmoví odporci neuspokojili sa len so svojim vstekom, ale štvali a nieraz úspešne štvali aj úbohý ľud (v záujme ktorého sa uvedené zložky zakladali) a to štvali ľud tak proti uvedeným hnutiam, ako najmä proti osobe iniciátora zakladania. Ľud - žiaľne - nieraz sadol na lep intrikárom a tiež občasne až ochotne pomáhal v šírení zášti a nenávisti voči osobe, ktorá obetavo vrhla sa v záujme ľudu do verejnej činnosti (konkrétne ide o pisateľa týchto riadkov). Neuvedomelí a dostatočne neorientovaní ľudia - do nich patričnými záujemcami umele navštepovaní - zášť a nenávisť potom prenášali aj na osobníčkárenie a to najmä v tmárskom boji na poli cirkevnom, spoločenskom a aj inom. Naproti tomu však rozumní a rozhľadní ľudia vždy vedeli snaživo oceňovať každé dobré a zdravé hnutie, konal som všetko v záujme ľudu a spravodlivosti a to nadovšetko vždy bezžistne. Čiže nikdy nič nekonal som pre kariéru, buď z chamtivých a hmotárskych chúťok. V svojom remesle ostal som do konca u toho kopyta, kde som začínal, tj. bol som vždy učiteľom! Ač práve neraz bol som pokúšaný o vyššiu hodnosť a kariéru. A možno, že by som sa ta bol uplatnil aj vo vyšších pozíciách, ako sa uplatnili moji bývalí poniektorí konškolári a aj iní známi, ktorí ozaj hodne pozadu levli už či v štúdiách a či verejnom a spoločenskom. Ja ale vedel a vládal som byť spokojný so svojim daným stavom (s učiteľovaním), ostal som vždy na svojom jedinom a jednom pracovisku, aby som osožne pracoval s ľudom a aby som ešte aj takým poslúžil dobrou radou a potrebnou pomocou, ktorí z neuvedomelosti boli a prípadne aj sú predpojatí...

Na záver však ešte jedno zdôrazním! A to: kronikár o sebe nemohol napísať docela len málo, veď bezmála za 50 rokov bolo toho mnoho... Nedali sa ani klady, ani nedostatky nadostač zachytiť, lebo významný a veľký dosah kroniky nemôže ísť natoľko do detailov. A tak aj ja nepúšťam sa do podrobností do krajnosti, aby som najmä bol voči jednotlivcom šetrný, taktný a aby som - čo aj len náhodou - ani tým neuškodil, od ktorých cez tak dlhú dobu pre mnoho nepriaznivej kritiky som znášal... Veď je to osud každého verejného činiteľa a zvlášť vychovávateľa ľudu, ktorý na jednom miestne účinkuje. Dokladám v skalopevnom presvedčení, svojou veľmi dlhou a bohatou životnou skúsenosťou, početnými štúdiami, vysokoškolským vzdelaním, bezmála polstoročnou pedagogickou, kultúrnou a ľudovýchovnou činnosťou a svojim vybrúseným psychologickým postrehom, že čo som konal, konal som v dobrom vedomí a svedomí, vždy v poctivej snahe. Na základe uvedených skúseností povolaný som tak klady i nedostatky iste hodnotnejšie tvrdiť, ako čo akí iní prípadní nežičlivci v svojich iste užších životných horizontoch, keďže ľudia od roku 1893 narodení sú napospol moji bývalí žiaci a z týchto máloktorý mohol nadobudnúť pádnejšieho postrehu v úsudkoch a názoroch života, ako som ich nadobudol ja. Od r. 1734 v záznamoch zahrnutí sú učitelia poltárski. Z týchto povestný Gustáv Styk pracoval tu za 41 rokov (1850-1891). Obzvláštnym riadením osudu mne bolo dožičené tu učiť 43 roky a 3 mesiace. Ten by bol najkompetentnejší vynášať ortieľ nad každým, teda aj nad mojim ťažkým verejným účinkovaním, kto by tu konal výchovnú činnosť prítomne a budúcne tiež 43 roky, 3 mesiace a aspoň ešte jeden deň!
S pokojným svedomím končím túto stať kroniky a tou nádejou som preplnený, že keď zaživa - dľa uvedených faktov - ozaj úzkoprsne bolo mi udelené uznania a vďaky, bude mi to dané patričným priehrštím po smrti a asi vtedy budem klasifikovaný širokou verejnosťou za ozajstného pracujúceho človeka.

Jeho pôsobenie bolo nenahraditeľné v nasledovných oblastiach:

• ŠKOLSTVO

V Poltári začal vyučovať od 1. októbra 1907 a to na cirkevnej, ľudovej, obecnej a štátnej škole, kde pôsobil až do 1. decembra 1950, keď odišiel na dôchodok. Bol riaditeľom meštianskej školy a učiteľom Roľníckej školy v Poltári. Založil školskú kroniku. Dňa 1.12.1934 zanikla ev. ľudová škola a Július Pástor s manželkou prešli na jestvujúcu trojtriednu obecnú školu. V roku 1933 bola založená aj "Hospodárska škola roľníckeho dorastu", ktorú viedol tiež Pástor. V roku 1931 bol zvolený za predsedu okresnej organizácie Zväzu slovenských učiteľov. Za prvej ČSR pracoval ako predseda organizácie vo Zväze slovenských učiteľov a člen predsedníctva ÚV tohto zväzu. Po oslobodení v pokročilom veku dokončil Pedagogickú fakultu UK, ako jeden z jej prvých absolventov. V školstve rozvíjal bohatú pedagogickú a organizačnú činnosť. Napr. v r. 1910 založil školský "sklep", tj. obchod, ktorého prevádzkou mali žiaci získať komunikačné, rečové a pracovné schopnosti. Za 20 korún, ktoré "investoval" do sklepu, v Lučenci nakúpil bežné školské potreby a učebné pomôcky. S nimi potom obchodovali dvaja zvolení "obchodníci" a účtovníctvo viedol "pokladník" - ďalší žiak. Tento ojedinelý experiment, ktorý umožňoval žiakom výhodný nákup školských potrieb a mal aj nezanedbateľný výchovný účinok, pokračoval na škole až do konca 20. rokov.
Keďže Július Pástor vytvoril zo svojich žiakov detské sláčikové kvarteto, s ktorým spolu so speváckym zborom vystupoval na rôznych slávnostiach, dá sa predpokladať, že bol aj prvým súkromným učiteľom hudby.

KULTÚRA

• Divadlo

Po viac ako ročnom pôsobení manželov Pástorovcov bola 10. januára 1909 uvedená divadelná hra "Čertov syn" od Károlya Muraya a podľa archívnych materiálov sa jedná o prvé divadelné predstavenie. Prvé divadelné hry sa uvádzali v maďarskom jazyku. Po stagnácii vynútenej prvou svetovou vojnou sa v Poltári venovala divadlu Ingrid Timková, opatrovateľka v detskej opatrovni. Až v roku 1919 miestni divadelní ochotníci uviedli dve hry Ferka Urbánka- Strídža spod hája a Kamenný chodníček.

• Spevokol

Pástor sa venoval aj dedinskej mládeži a spolu s nadšeným milovníkom hudby a spevu, železničným úradníkom Štefanom Szántaym vytvorili Poltársky spevokol. Bol založený roku 1910, dňa 3. marca 1925 pri príležitosti 15. výročia sa konali oslavy a členovia dostali diplomy, odznaky a dal sa zhotoviť pamätný obraz.

• Knižnica

Obecná rada dňa 29.4.1925 rozhodla o zriadení obecnej knižnice a knihovníkom sa stal Július Pástor.

• ŠPORT

Základy športu a telovýchovy položil Pástor. Športový klub - ŠK Poltár bol založený roku 1921 so zameraním na futbal a medzi jeho zakladateľov a funkcionárov patril aj Július Pástor.

• OSTATNÉ

Július Pástor ako správca školy navrhol postavenie pamätnej tabule padlým v I. sv. vojne. Jednotlivci a spolky darovali na dosku 4 tis. korún. Odhalenie a posvätenie pamätnej tabule v Ev. a.v. kostole bolo v rámci bohoslužieb 25. mája 1929. Posvätil ju miestny farár Vojtech Henriczy. Bol členom obecného zastupiteľstva po voľbách v r. 1927. Na jeho podnet už v prvých povojnových rokoch bol založený spolok vojnových invalidov. Dňa 21. septembra 1919 bolo založené potravné družstvo a Július Pástor bol zvolený za podpredsedu. Bol členom národopisného výboru a osvetovej komisie, zastával funkciu tajomníka zboru Slovenskej ligy, bol predsedom miestneho odboru Matice slovenskej, pod jeho velením vznikla aj Civilná protiletecká obrana. V r. 1927 bol poverený čestnou funkciou veliteľa dobrovoľných hasičov, úradne bol tento zbor registrovaný v r. 1928 a mal  25 členov.

Július Pástor je pochovaný v našom cintoríne, preto keď náhodou pôjdete okolo jeho hrobu, s veľkou úctou a obdivom si na neho zaspomínajte!

uznesenie MsZ v Poltári č. 10/2007

Mestské zastupiteľstvo v Poltári na svojom zasadnutí dňa 12. októbra 2007 v súlade s ustanovením § 11 ods. 4 písmena n/ zákona NR SR č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a prijatých zásad uznesením číslom 10/2007 udeľuje

Júliusovi Pástorovi

CENU MESTA POLTÁR IN MEMORIAM – za aktivity pri rozvoji školstva , ako aj za celkový rozvoj kultúrneho, športového a spoločenského dianie v meste Poltár.

Cenu prevzala dcéra už zosnulého Júliusa Pástora, pani Marta Brziaková.